štvrtok 21. novembra 2013

Abu Dhabí


Leto na Blízkom Východe už oficiálne skončilo a začiatok jesene priniesol so sebou príjemné ochladenie. Namiesto pekelných 50° Celzia je každý deň v priemere okolo 30°, čo znamená, že sa dá konečne chodiť po vonku bez toho, aby ste umierali od horka po 10 minútach. Výlet do hlavného mesta SAE sme s dvomi kamoškami plánovali už veľmi dlho, no nikdy sme nemali všetky 3 spolu voľno a fakt, že si ešte nemôžme meniť lety nám to tým viac skomplikoval. Preto keď sme videli, že máme začiatkom novembra všetky tie isté dni voľna, začali sme kuť plány.
Do Abu Dhabí trvá cesta takmer 2 hodiny. Môžte ísť buď autom alebo autobusom, čo vás bude stáť podstatne menej. My sme si vybrali tú druhú lacnejšiu možnosť. Autobus bol pohodlný, s kompletným servisom a navyše rozdelený na ženskú a mužskú časť. Po príchode sme si to rovno namierili do Sheikh Zayed mešity - najväčšej mešity v Emirátoch a 8. najväčšej na svete. Pohľad na ňu z diaľky bol skutočne prekrásny a zblízka ešte krajší. Celá vyzerala akoby bola postavená z marcipánu. Z každej strany bola strážená ochrankármi, ktorí dávali pozor na to, aby sa turisti náhodou neobjímali na fotkách. Ženy pustia do vnútra len kompletne zahalené, takže sme každá pred vchodom vyfasovali čiernu abáju. Ako som tak deň strávila ako abájačka, musím priznať, že to má svoje výhody. Nemusíte každý deň rozmýšľať nad tým, čo na seba, či byť týždeň na diéte kvôli tým krásnym šatám, ktoré však nemali vo vašej veľkosti.


Vo vnútri bola mešita snáď ešte krajšia ako zvonku. Obrovské množstvo stĺpov lemovaných buď zlatom alebo rôznymi ornamentami vytvárali atmosféru rozprávok Tisíc a jednej noci. Naše foťáky toto miesto úplne zbožňovali a tak sa fotky robili samé od seba.
Ak sa niekto vyberie na tento výlet s partnerom, odporúčam nasadiť ho do taxíku a poslať do Ferrari Worldu. Kým sa vaša polovička pohrá s autíčkami, vy môžte zatiaľ naštíviť hotel s menom Emirates Grand Palace. Keď mi baby povedali, že chcú ísť sem, spýtala som sa ich, či nemajú tých hotelov po celom svete dosť. Keď sme však pred jeho vchodom vystúpili z taxíku, ukázalo sa, že to nie je len tak nejaký hotel. Nevedela som sa rozhodnúť či sa mi viac páči okolie s krásnou fontánou a súkromnou cestou pre samotného Sheikha, či nablyšťaný interiér, pozlátený od podlahy až k stropu. Zlato tu je vážne úplne všade. Steny zo zlata, sedačky zo zlata, bankomat na zlato, a čo už je vážne moc, v kaviarni vám prinesú kapučíno posypané taktiež 24-karátovým zlatom. Samozrejme kávu so zlatom sme si nechceli nechať ujsť a tak sme si každá jednu objednali. Obvykle mám šálku môjho životabudiča vypitú tak za 10 minút, no teraz sme sa pol hodinu báli si čo i len odpiť. Nechutila nijak zvláštne, ale ten pocit, že máte v žalúdku zlato je celkom príjemný:)
Keď sme sa chceli pomaly pobrať naspäť na autobusovú stanicu, bolo už celkom neskoro. Zvyknuté na to, že v Dubaji máme taxíky na každom rohu, sme si mysleli, že bude stačiť zdvihnúť ruku a nejaký nám už zastaví. Omyl. Prvých 15 minút neprešlo žiadne auto, po pol hodine prešli asi 2 taxíky, obidva obsadené, a po 45 minútach sme konečne jeden zohnali. Unavené z celého dňa sme prišli naspäť do Dubaja, kde nás doma u kamošky čakala chutná večera, ktorú nám pripravila jej spolubývajúca. Zlato a lasagne v bruchu, tomu teda hovorím vydarený deň.

Vaša letuška








Korány v rôznych jazykoch



S kamarátkou v abájach

Panoráma Abu Dhabí

Okolie hotela Emirates Grand Palace


Interiér Emirates Grand Palace


Káva s 24-karátovým zlatom


99 mien Aláha


nˇ﷽﷽﷽﷽﷽﷽﷽ seba.Ke%amo v podobe

streda 6. novembra 2013

Prekliaty október


Trochu tématiky, keď už boli tie dušičky.

Koncom októbra ma čakali len samé pekné európske lety. Teda aspoň sa to zdalo, že budú pekné. Vo všeobecnosti je totiž Európa u letušiek veľmi obľúbená. Zdvorilí pasažieri, pekné destinácie, vzdialené zhruba 6-7 hodín. Na môj multisektor Larnaca-Malta-Tripoli som sa teda tešila. Na Malte bolo krásne, posádka bola super, všetko prebiehalo hladko, až kým sme neprišli na palubu. Let do Líbye bol tranzitný, čo znamená, že polovička pasažierov už je na palube, polovička nastúpi, posádka z predošlého letu vystúpi a nová posádka "preberie" po nej lietadlo a letí naspäť do Dubaja. Tak si teda všetci vysmiaty z predošlého večera na Malte napochodujeme do lietadla, keď tu zrazu vidím, že niečo nie je v poriadku. Prídem do zadnej časti a vidím jednu letušku so slzami na krajíčku a nervami v koncoch. Vraví, že to bol asi najhorší let v jej živote. Takmer 100% pasažierov boli veľkí chlapi, z ktorých sa asi 99% strašne opilo. Jeden z nich začal byť agresívny, začal biť svojich spolucestujúcich päsťami do hlavy, potom začal zvracať a močiť kade tade a nakoniec pohrýzol jednu letušku do ruky. Našťastie na letoch do Líbye máme vždy 2 sekuriťákov, ktorí sa nakoniec o neho postarali. Keď som toto počúvala, zdalo sa mi to ako zlý sen. Niektorí ľudia sú horší ako divá zver! Navyše tento "človek" sedel v mojej oblasti, ktorú som mala mať na starosti. No super! Keď som sa chcela pozrieť ako vyzerá, bol celý zakrytý dekami so spútanými rukami a dvomi obrovskými chlapmi, ktorí naňho dávali nonstop pozor. Na konci letu sa ale zobudil a začal sa ospravedlňovať, že on to tak nemyslel. Trochu neskoro, ty tajtrlík!

Posledný deň v októbri som si zaletela do Kodane. Keď som spomenula kamarátom, že mám tento let, tí, ktorí ho absolvovali začali prevracať očami. A na ceste naspäť do Dubaja som aj pochopila prečo. Tí severania pijú ako dúhy! Hneď po prvom kole servisu s nápojmi nám ostalo len zopár pív a asi 5 fľašiek vína. Čo je horšie, dochádzali nám aj plastové poháriky, pretože každý si bral minimálne 3 drinky. K tomu všetkému to bolo po prvýkrát, kedy sme robili nový servis, takže nikto nevedel, kde čo dať, ako čo servírovať. Aby toho nebolo málo, dvakrát sme mali také turbulencie, že nám ťažké vozíky padali na zem. Druhá trvala celkom dlho a na tvárach pasažierov som videla, že sú celkom vydesení. Keď som sa postavila, že idem pokračovať v práci, jeden chlapík zrazu odpadol pár metrov predo mnou. V tej chvíli sa mi začali v hlave premietať všetky tie poučky, čo nás učili na tréningu. Nevedela som si na nič spomenúť a tak som sa rozhodla improvizovať. Pozrela som sa okolo, ale žiadna letuška nebola okolo mňa. Scéna ako vystrihnutá z akčného filmu. Preskočila som čo mi stálo v ceste a dala mu pár prebudzovacích faciek. Týpek bol však totálne vypnutý. Tak kričím, že potrebujem kyslík. Našťastie bol vzápätí pri mne môj kamoš (spolužiak z tréningu), ktorý mi ho pomohol prevaliť na bok. Vtedy začal chlapík slintať a zvracať. O pár minút neskôr sa objavila aj seniorka s doktorom, ktorí už prebrali velenie. Po krátkom vyšetrovaní nakoniec vysvitlo, že to bolo pravdepodobne zapríčinené kombináciou alkoholu (ako inak) a toho, že sa chlapík posral (pardon za výraz, ale nič adekvátnejšie ma nenapadá) z turbulencií. A ponaučenie? V lietadle sa opíjajte tak, aby ste mali čistú myseľ, keď sa bude náhodou evakuovať. Verte mi, štvornožky sa ťažko dostanete k východu.

Musím povedať, že takýto koniec mesiaca som si vážne nepredstavovala. Ale čo, asi aj toto patrí k mojej práci a koniec koncov, čo ťa nezabije, to ťa posilní (či ako sa to hovorí).
November začal na druhej strane oveľa lepšie. S kamarátkami sme sa vydali na dlho plánovaný výlet do susedného emirátu - Abu Dhabí a poviem vám, odmenila som sa teda statočne. O tom už ale v ďalšom článku, čoskoro...staneteneteatadle sa op, ktora zazitnte


Vaša letuška