Letuška v Dubaji: januára 2014

Práca letušky má (samozrejme ako každá iná práca na svete) svoje výhody aj nevýhody. Na jednej strane, odkedy som v júni nastúpila, spoznala som mnoho skvelých ľudí, precestovala som kus sveta a o tých miliónoch zážitkov ani nehovorím. Mnohí ľudia však nevidia tu temnejšiu stránku tohto povolania. Neustále balenie a vybaľovanie sa, tisíce kilometrov, ktoré vás delia od vaších najbližších vo chvíľach kedy by ste boli najradšej s nimi a šialený spánkový režim sú veci, ktoré nám letuškám občas znepríjemňujú život. No a práve na Nový Rok som pocítila, aký dôležitý je dobrý spánok.

Deň pred Silvestrom som mala "home standby" od 10tej večer, čo znamená, že musím byť od tejto hodiny doma zbalená a pripravená vycestovať kedykoľvek a kamkoľvek na svete. Samozrejme, že som predtým nespala, pretože môj spánok bol nastavený na totálne iný režim z predošlého letu. O jednej v noci mi teda volali, že letím do Johannesburgu v Južnej Afrike. Namiesto radosti ma však zalial smútok. Znamenalo to totiž, že môj lístok na Sandance (obrovská novoročná párty na Palme), ktorý som mala kúpený mi prepadne a moje kamarátky pôjdu tým pádom bezo mňa. O pár hodín neskôr som teda nasadla do monštrózneho airbusu - smerom na juh. Po prílete sme si ihneď prenajali auto so šoférom, ktorý nás zaviezol do Lion parku. Tu nám dovolili pomaznať sa s malými levíkmi, z čoho som však moc nemala radosť, pretože sa mi zdali byť tak trochu zdrogovaní. Radšej som sa teda zdvihla a išla obzrieť žirafy. Poviem vám, trochu som sa zľakla, keď jedna vystrčila ten svoj obrovský modrý jazyk a oslintala mi ním celú ruku, v ktorej som mala to ich jedlo. Po čase sme sa však s Melmanom (žirafa z rozprávky Madagaskar) skamošili a odvtedy si chodil pre jedlo len ku mne, z čoho mali očividne všetci nervy, pretože sa s ním nemohli odfotiť. Asi som mu bola sympatická:)

Neskôr sme nasadli do auta a Michael (náš šofér/sprievodca) nás zaviezol do "jamy levovej". No nie tak úplne jamy, ale akéhosi parku, kde boli levy. Okná na aute sme museli mať zavreté, no ja som presvedčila Michaela, aby sme ich aspoň na chvíľku otvorili, aby som mohla spraviť pekné fotky. Keď sme prešli okolo skupinky slniacich sa šeliem, zrazu sa jedna postavila a namierila si to rovno k nám. Okno sa nám podarilo zatvoriť až kým bol lev asi len 3 metre od nás. Prisahám, že som vtedy počula ako nám všetkým bije srdce.

Po peknom výlete sme sa my, čo sme ešte mali kúsok energie, vybrali na večeru. V Južnej Afrike majú ževraj jedny z najlepších steakov na svete a tak jeden hneď aj poputoval do môjho brucha. V hoteli som si napokon po takmer 30 hodinách bez spánku konečne na 2 hodiny pospala a krátko pred polnocou som zišla do hotelového baru za svojou posádkou a kamarátkou, ktorá prišla večerným letom. O dvanástej sme si pripili, popriali si úspešný rok 2014 a ja som sa pobrala naspäť na izbu, kde som okamžite zaspala.

O týždeň neskôr ma čakal let do Petrohradu. Zatiaľ čo v Afrike sa teploty pohybovali okolo 30° Celzia, v Rusku bolo asi o 40 stupňov menej. O ruských letoch som už počula kade čo, takže som ani nebola prekvapená, keď si každý pasažier pýtal dvojité či trojité vodky, 2 rajčinové džúsy a k tomu ešte jedno červené víno. Keď sme pristávali, takmer všetok alkohol bol preč.

Do Petrohradu sme pristáli asi okolo 17tej, takže jediné na čo sme mali čas bola večera. Kedže sme mali hotel v centre, bolo jednoduché nájsť nejakú typickú ruskú reštauráciu. Ich kuchyňa je dosť podobná tej našej, čo som bola veľmi rada. Všetci sme si dali výborný boršč a ja som pokračovala pirohami s údeným mäsom, zemiakmi a kapustou. V strede reštaurácie vystupovali každú hodinu ruské tanečnice. Úplne ako v Mrázikovi!

Ďalšie ráno som sa na raňajkách stretla s jednou letuškou, ktorá sa rozhodla ísť so mnou do mesta. Prvou zastávkou bol asi najslávnejší Chrám Vzkriesenia Krista, inak nazývaný aj Chrámom Spásy na krvi, ktorý bol údajne postavený na mieste, kde revolucionári zavraždili cára Alexandra II. Bohužiaľ bolo vtedy moc skoro a tak nás do vnútra nepustili. Pokračovali sme teda ďalej. Čím ďalej tým viac mi omŕzali všetky časti mojho tela a napokon som si ich len ani necítila. V tomto období tu slnko vychádza veľmi neskoro, takže aj napriek tomu, že už bolo takmer 10 hodín dopoludnia sa zdalo, ako keby bola hlboká noc. Nakopon sme sa dostali na Dvortsovayovo námestie, kde je slávne múzeum umenia - Ermitáž, umiestnené v priestoroch Zimného paláca. Múzem vzniklo vďaka milovníčke umenia Kataríne Veľkej a patrí medzi najslávnejšie múzea na svete. Do otvorenia sme mali ešte pol hodinu a tak sme sa rozhodli ísť zohriať ku šálke čaju do najbližšej kaviarne.

Lady in the garden (Monet)

Vnútrajšok múzea bol ešte krajší ako jeho zovňajšok. Prekrásne lustre len dopĺňali nádherné obrazy od Picassa, Van Gogha, Leonarda da Vinciho, Moneta, Rembrandta a ďalších. Okrem slávnych obrazov tu nájdete aj obrovskú zbierku orientálneho a prehistorického umenia, či ukážku zariadenia luxusných palácov, v ktorých bývala ruská šľachta. Jednoducho nádhera. Dokonca sa mi toto páčilo viac než Louvre, ktorý nemá tak pekný interiér a je vždy preplnený ľuďmi.

Môj druhý polrok v tejto práci sa teda začal návštevou najkrajšieho mesta na svete. Uvidíme, či sa mu niečo dokáže vyrovnať. Dasvidania nabudúce!

Vaša letuška

Chrám Vzkriesenia Krista

Zimný palác ráno

...cez deň

Zariadenie ruskej šlachty

Picassove obrazy

Nie, na svoj blog som samozrejme nezanevrela a tak sa po veeeľmi dlhom čase opäť ozývam z Dubaja, živá a zdravá.

Posledné dni moje mailové schránky zaplnili správy od kamarátov, pýtajúcich sa čo sa so mnou stalo, prečo som prestala písať príspevky. Aj keď je to asi otrepaná výhovorka, ale skutočne som nemala čas. Koncom novembra som mala prvýkrat, odvtedy ako som začala pracovať, dovolenku, a tak som nestrácala ani minútu a hneď po lete do Perthu (kde som strávila skvelý deň bicyklovaním a kúpaním sa na prekrásnej pláži) som nasadla na prvé lietadlo do Paríža. Dovolenku som mala celých 10 dní, takže aby to bolo spravodlivé, rozhodla som sa polovicu času stráviť s priateľom, ktorý momentálne študuje v meste Rennes vo Francúzsku, a polovicu doma v Žiline. Po ceste z Paríža na Slovensko som sa na skok zastavila v Prahe, vybaviť si nejaké veci v škole, ktorú si diaľkovo dokončievam a skontrolovať, či náš psík poslúcha priateľovho brata. Tých pár dní doma mi ubehlo ako voda a už bolo na čase vrátiť sa do púšte. Tentokrát som si však na cestu pribalila svoju sestru, maminu a tetu. Ako naschvál som mala toto obdobie samé layovery, o to však bolo krajšie vracať sa naspäť z letu a nájsť doma sestru, ktorá mi vždy niečo navarila:)

Pán kaligraf v hoteli Wafi

Hneď druhý deň po príchode sme si spravili úvodnú prehliadku, ktorú musí každý turista v Dubaji absolvovať - výlet do Dubai Mallu, k spievajúcej fontáne a Burj Khalife. Ďalší deň som mala let do Paríža, no baby neváhali a zašli si kúpiť nejaké to bling bling na trh so zlatom. A veruže nešetrili..

Po mojom návrate sme sa vybrali do Wafi - hotela v tvare pyramídy, pod ktorým je tak trochu zašitý, tradičný arabský trh. Bohatí Arabi si sem chodia kupovať drahé abáje či perzské koberce. Mamina s tetou si chceli kúpiť také tie tradičné šatky so všelijakými vzormi a toto je podľa mňa jedno z najlepších miest v Dubaji, kde sa dajú zohnať. Okrem maličkých obchodíkov tu má aj akúsi kanceláriu jeden kaligraf, na ktorého som celkom náhodou natrafila, keď som tu bola prvýkrát s kamoškami. Mimoriadne charizmatický pán, ktorý je nielen jediný svojho druhu v Emirátoch, ale je aj jedným z najuznávanejších kaligrafov v arabskom svete. Po tom ako nám poukazoval svoje najlepšie výtvory sme mu každá napísala svoje meno, povedala niečo o sebe a on nám na základe toho každej vytvoril vlastné, po arabsky napísané, logo. Super suvenír si myslím.

Nasimi beach

Ďalší deň bol určený na oddych na pláži. Ráno sme vyzdvihli moje dve kamarátky a vybrali sme sa na palmový ostrov k hotelu Atlantis na Nasimi beach. Je tu niečo ako plážový klub, kde si môžete objednať jedlo a pitie až k lehátku, navyše s krásnym výhľadom či už na Atlantis zozadu alebo na mrakodrapy pred vami. Dokonca niekde medzi druhým mojitom a shishou sme zažili aj leteckú show. Fakt super deň!

Po krásnych fotkách a mojom ospevovaní výletu do Abu Dhabí si moja rodinka nechcela nechať ujsť krásnu mešitu a hotel so zlatou kávou, takže hor sa do hlavného mesta - Vol. 2. Ja by som tu mešitu mohla vidieť aj každý týždeň, taká je krásna..

Posledný deň sme si spravili výlet do púšte. Poobede nás vyzdvihol chlapík na terénnej Toyote a odviezol nás kúsok za Dubaj. Po pol hodine vozenia sa po pieskových dunách, keď sme už vytriasli snáď aj minulotýždňový obed, sme zaparkovali pred akousi "oázou" kde sme si dali večeru, a kým sa všetci pozerali na brušnú tanečnicu, ja so sestrou sme si bafkali shishu.

V deň odletu mi veru nebolo do smiechu a ani pár dní po ňom. Za tých pár dní som si opäť zvykla mať rodinu nablízku, a tak sa mi s nimi lúčilo veľmi ťažko.

Cesta púšťou

Týždeň na to mi však prišla druhá návšteva, môj priateľ. Na Vianoce som bohužiaľ nedostala voľno, aby som mohla pricestovať na Slovensko, takže sa on rozhodol prísť za mnou. Tento rok sme boli prvýkrát sami dvaja na uvarenie vianočnej večere. Potraviny ako kyslú kapustu, klobásy či sušené huby priateľ importoval z Prahy a ostatné veci sme sa rozhodli zohnať tu. Jediným problémom snáď bola len sieťka na zemiaky, ktorú sme však nahradili mriežkou na gril. S menšou pomocou babky, maminy a sestry na skype sme nakoniec večeru zvládli a chutila teda na jednotku!

Vianočná výzdoba v hoteli Wafi

Na Prvý sviatok Vianočný som mala svoj Graduation Day. To je deň, kedy nám oficiálne končí skúšobná lehota, stretneme sa s manažérmi a poobede je oficiálna ceremónia, na ktorú sa môže prísť pozrieť vaša rodina či priatelia. Vo všeobecnosti by to bol celkom nudný deň až na večer, kedy sa konala dlho očakávaná párty na lodi. Celá skupina 40 nováčikov z júna 2013 sme sa rozhodli osláviť graduation a zároveň aj Vianoce vo veľkom štýle, a tak sme si prenajali na jeden večer jachtu. Loď sme vyfasovali s kapitánom a "boat crew", ktorí nám celý večer miešali drinky. Každý si priniesol nejaký alkohol zo zahraničia, takže nám vznikol celkom pestrý bar. Večer už bola dosť zima, no ani to nám nezabránilo, aby sme takmer všetci, posilnení nejakým tým miešaným nápojom, neposkákali do mora. Bez plaviek, normálne v oblečení. Ešte teraz mám zimomriavky, keď si na to spomeniem. Problém nastal, keď bol čas ísť domov a ja som si nemala dať čo na seba, pretože som mala všetko mokré. Neostávalo mi teda nič iné len ísť cez celý Dubaj domov len v uteráku. Chlapík na recepcii sa na mňa len nechápavo pozrel, keď som vstúpila do našej budovy ako keby som práve vyšla zo sprchy.Tak som len sklonila hlavu dole a prešla som krokom rýchlejším než vlaky TGV s vetou: "Don't ask." Očividne mal zábavu, keďže ten chichot som počula až ku výťahom. Zakončenie skúšobnej lehoty ako sa patrí teda!

Graduation/vianočná párty

Moje druhé lúčenie v decembri bolo snáď ešte ťažšie ako to prvé. Jediné čo ma teší je, že odteraz si konečne môžem meniť lety a vycestovať aj počas dní voľna, nielen keď mám dovolenku, takže sa už s mojimi blízkymi uvidím častejšie. Ďalšia dovolenka ma čaká koncom januára, kedy si však budem plniť školské povinnosti. Už teraz sa neviem dočkať na našu kaviareň a svojich kamarátov v Prahe a Žiline!

Vaša letuška