piatok 28. februára 2014

Zelený Zéland a nečakaný pobyt v Jedde

Mesiac v živote letušky ubehne zhruba trikrát rýchlejšie ako ľuďom s klasickým povolaním. A ešte rýchlejšie, keď máte v tom mesiaci dovolenku.
Svojich 13 dní voľna som si naplánovala stráviť doma, s rodinou. Začiatok sa mi však nezačal najideálnejšie. Ráno po prílete z Milána som zistila, že mám horúčku. Rýchlo som sa teda pobalila, nasypala do seba všetky možné lieky (v takýchto prípadoch nie je čas na tradičnú medicínu, ktorú zväčša preferujem) a šup do postele na 2 hodiny, aspoň čo to vypotiť. Účinky paralenu však vyprchali zrovna keď som nastúpila do lietadla, takže si viete predstaviť tú cestu...
Potom, ako som sa doma úplne vyliečila, som si ešte zbehla na otočku do Prahy. Vybavovačky v škole, pozrieť kamarátov a naspäť do Žiliny. Konečne som sa dokopala k písaniu bakalárky, ktorú by som do júna mala odovzdať, takže držte palce nech mi to vyjde!
Po príchode do Dubaja ma čakala pracovná facka v podobe dlhého letu do Brisbane. Na palube som si zopakovala ako sa podáva kyslík, keďže len pred mojimi očami mi odpadli 2 ľudia. Tuším, že sme raz dokonca volali Medlink (lekári na teléfone) pre jednu pani, ktorá odpadla a nie a nie sa prebrať.

Z Brisbane sme pokračovali ešte na Nový Zéland do Aucklandu. Po príchode sme si to s takmer celou posádkou namierili na malý ostrov s krásnou prírodou asi 15 minút plavby loďou od mesta - Waiheke. Ževraj je tento ostrovček povestný vínom, ktoré sa tu vyrába, takže sme ho išli rovno aj ochutnať. Keď sme dorazili do vinotéky na vrchole kopca, zistili sme, že majú zatvorené kvôli nejakej svadbe. Kapitán išiel vyzistiť či by sa nedalo posedieť aspoň vonku a keď prišiel naspäť vraví, že to je svadba kapitána, ktorý lieta pre Air New Zealand a letušky pre austrálsku spoločnosť Qantas a že nás pozývajú medzi nich. Hostia boli poväčšinou z našej "brandže", takže sme si povymieňali niekoľko vtipných zážitkov z letov. Nakoniec sa k nám pridal aj majiteľ, ktorý nám dal ochutnať snáď z každého vína, ktoré kedy dopestoval. Pohostinstvo u hobitov teda hodnotím na jednotku!



Tento mesiac sa mi taktiež podarilo vymeniť si nejaké tie lety. Svoj Londýn som si vymenila s kamarátkou, vďaka ktorej som mohla stráviť Valentína s priateľom v Paríži. No a vďaka druhej úspešnej výmene som o 4 dni nato mohla osláviť svoje narodeniny s kamarátmi v Prahe. Celkom som sa bála, že tento rok budem musieť narodeniny stráviť s cudzími ľuďmi kdesi na lete do Barcelony. Nakoniec sa mi však moji kamaráti postarali o super stávený večer, za ktorý im moc ďakujem:)

Posledný let bol teda celkom dramatický. Z dvojhodinovej Jeddy v Saudskej Arábii, do ktorej som mala letieť iba na otočku, sa vykľul nečakane dlhý let. Kde začať..
Večer pred odletom som si išla pozrieť mail, ktorý nám zväčša posiela purser deň pred letom. Medzi všetkým tým spamom som si však všimla správu ohľadom očakávanej hmly v Dubaji. Moc som tomu nevenovala pozornosť a išla som späť. Však hmla je tu v poslednom čase skoro každé ráno. Ráno na brífingu nám kapitán povedal, aby sme cestujúcich čo najrýchlejšie pripravili na odlet, kým tá hmla nie je taká hrozná, aby sme čo najrýchlejšie odleteli. To by sa nám aj podarilo, keby sme nemuseli čakať na 60 pasažierov, ktorý leteli odkiaľsi z Hyderabádu. Medzičasom sa situácia s hmlou zhoršila tak, že som pomaly nevidela na koniec našich krídel. Na zemi sme čakali 5 hodín, kým nám dali povolenie na odlet. Na našom Airbuse 380 sme mali takmer 500 pasažierov, ktorí cestovali na svoju životnú cestu do Meky. Každou hodinou boli nervóznejší, nadávali, robili videá, dokonca chceli vystúpiť z lietadla. Keď sme konečne pristáli v Jedde, kapitán zistil, že nikto z nás už nie je oprávnený operovať let naspäť. Pred každým letom totiž musíme mať určitý zákonný odpočinok a keďže sme boli v lietadle niečo cez 8 hodín namiesto očakávaných 3, znamenalo to, že tam budeme musieť prespať cez noc. V lietadle sme čakali ďalších 5 hodín, kým sa vybavili letiskové papierovačky, hotel a odvoz pre nás. Všetci sme sa vybrali na horné poschodie, kde si každý pospal tak na 2 hodiny v prvej triede. Ďalšiu hodinu sme vyjedali posledné zásoby, čo sme na palube mali a zbytok času sme si krátili hraním schovávačiek. Celkom sranda namiesto oznamu "Ladies and gentleman, welcome on today's flight..." počuť "1, 2, 3, 4... I'm comiiing". Jedného letušiaka sme hľadali niečo cez pol hodinu, až kým sme ho nenašli schovávať sa v priestore, kde väčšinou máme naše vozíčky.

Jeddu som nakoniec videla len z taxíku. Ženy musia byť v Saudskej Arábií zahalené v burkách a my sme nemali so sebou nič iné len naše uniformy. Každopádne ma ten pohľad ani nelákal niekam ísť. Všade naokolo púšť, len zopár obchodov a domov rozptýlených ďaleko od seba. A dusno ako v Dubaji cez leto. Ďakujem, neprosím.
Na druhý deň sme našťastie žiadne meškanie nemali. Na letisku nás celou cestou sprevádzal arzenál ground staffu. Predsalen tu moc niesú zvyknutí na letušky v sukničkách. Cestou som si všimla tie pohľady pasažierov, ktorých let bol vďaka tejto udalosti posunutý o jeden deň. A neboli zrovna láskyplné. Asi ich aj chápem. Ja by som tiež nebola dvakrát nadšená.
Do Dubaja sme prišli o 15 minút skôr. Kapitán trochu zrýchlil, asi aby to trochu vykompenzoval nám aj pasažierom. V letectve sa teda môže čokoľvek stať. Snažím sa to však brať pozitívne. Teraz sa môžem aspoň pochváliť, že patrím medzi to málo letušiek, ktoré strávili noc v Jedde :)

Vaša letuška

Pripájam ešte nejaké fotky z Milána a ostrova Waiheke.














4 komentáre:

  1. super :)
    este by ma zaujimalo aku mas temu bakalarky? :)
    moc ti drzim palce! A inak krasne fotky z milana :) ma tie kacice su odtial? a vsetko najlepsie k narodeninam!

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Ďakujem veľmi pekne :) Kačička je obyvateľka Waiheke, úplne mi pózovala tak som ju nemohla necvaknúť. Bakalárku píšem o marketingovej stratégii našej spoločnosti :)

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Krásný fotky a skvělý zážitky z cesty :D Těším se na další článek :-)

    OdpovedaťOdstrániť