Rodina a Vianoce v Dubaji

Nie, na svoj blog som samozrejme nezanevrela a tak sa po veeeľmi dlhom čase opäť ozývam z Dubaja, živá a zdravá.

Posledné dni moje mailové schránky zaplnili správy od kamarátov, pýtajúcich sa čo sa so mnou stalo, prečo som prestala písať príspevky. Aj keď je to asi otrepaná výhovorka, ale skutočne som nemala čas. Koncom novembra som mala prvýkrat, odvtedy ako som začala pracovať, dovolenku, a tak som nestrácala ani minútu a hneď po lete do Perthu (kde som strávila skvelý deň bicyklovaním a kúpaním sa na prekrásnej pláži) som nasadla na prvé lietadlo do Paríža. Dovolenku som mala celých 10 dní, takže aby to bolo spravodlivé, rozhodla som sa polovicu času stráviť s priateľom, ktorý momentálne študuje v meste Rennes vo Francúzsku, a polovicu doma v Žiline. Po ceste z Paríža na Slovensko som sa na skok zastavila v Prahe, vybaviť si nejaké veci v škole, ktorú si diaľkovo dokončievam a skontrolovať, či náš psík poslúcha priateľovho brata. Tých pár dní doma mi ubehlo ako voda a už bolo na čase vrátiť sa do púšte. Tentokrát som si však na cestu pribalila svoju sestru, maminu a tetu. Ako naschvál som mala toto obdobie samé layovery, o to však bolo krajšie vracať sa naspäť z letu a nájsť doma sestru, ktorá mi vždy niečo navarila:)

Pán kaligraf v hoteli Wafi

Hneď druhý deň po príchode sme si spravili úvodnú prehliadku, ktorú musí každý turista v Dubaji absolvovať - výlet do Dubai Mallu, k spievajúcej fontáne a Burj Khalife. Ďalší deň som mala let do Paríža, no baby neváhali a zašli si kúpiť nejaké to bling bling na trh so zlatom. A veruže nešetrili..

Po mojom návrate sme sa vybrali do Wafi - hotela v tvare pyramídy, pod ktorým je tak trochu zašitý, tradičný arabský trh. Bohatí Arabi si sem chodia kupovať drahé abáje či perzské koberce. Mamina s tetou si chceli kúpiť také tie tradičné šatky so všelijakými vzormi a toto je podľa mňa jedno z najlepších miest v Dubaji, kde sa dajú  zohnať. Okrem maličkých obchodíkov tu má aj akúsi kanceláriu jeden kaligraf, na ktorého som celkom náhodou natrafila, keď som tu bola prvýkrát s kamoškami. Mimoriadne charizmatický pán, ktorý je nielen jediný svojho druhu v Emirátoch, ale je aj jedným z najuznávanejších kaligrafov v arabskom svete. Po tom ako nám poukazoval svoje najlepšie výtvory sme mu každá napísala svoje meno, povedala niečo o sebe a on nám na základe toho každej vytvoril vlastné, po arabsky napísané, logo. Super suvenír si myslím.

Nasimi beach

Ďalší deň bol určený na oddych na pláži. Ráno sme vyzdvihli moje dve kamarátky a vybrali sme sa na palmový ostrov k hotelu Atlantis na Nasimi beach. Je tu niečo ako plážový klub, kde si môžete objednať jedlo a pitie až k lehátku, navyše s krásnym výhľadom či už na Atlantis zozadu alebo na mrakodrapy pred vami. Dokonca niekde medzi druhým mojitom a shishou sme zažili aj leteckú show. Fakt super deň!

Po krásnych fotkách a mojom ospevovaní výletu do Abu Dhabí si moja rodinka nechcela nechať ujsť krásnu mešitu a hotel so zlatou kávou, takže hor sa do hlavného mesta - Vol. 2. Ja by som tu mešitu mohla vidieť aj každý týždeň, taká je krásna..

Posledný deň sme si spravili výlet do púšte. Poobede nás vyzdvihol chlapík na terénnej Toyote a odviezol nás kúsok za Dubaj. Po pol hodine vozenia sa po pieskových dunách, keď sme už vytriasli snáď aj minulotýždňový obed, sme zaparkovali pred akousi "oázou" kde sme si dali večeru, a kým sa všetci pozerali na brušnú tanečnicu, ja so sestrou sme si bafkali shishu.

V deň odletu mi veru nebolo do smiechu a ani pár dní po ňom. Za tých pár dní som si opäť zvykla mať rodinu nablízku, a tak sa mi s nimi lúčilo veľmi ťažko.

Cesta púšťou

Týždeň na to mi však prišla druhá návšteva, môj priateľ. Na Vianoce som bohužiaľ nedostala voľno, aby som mohla pricestovať na Slovensko, takže sa on rozhodol prísť za mnou. Tento rok sme boli prvýkrát sami dvaja na uvarenie vianočnej večere. Potraviny ako kyslú kapustu, klobásy či sušené huby priateľ importoval z Prahy a ostatné veci sme sa rozhodli zohnať tu. Jediným problémom snáď bola len sieťka na zemiaky, ktorú sme však nahradili mriežkou na gril. S menšou pomocou babky, maminy a sestry na skype sme nakoniec večeru zvládli a chutila teda na jednotku!

Vianočná výzdoba v hoteli Wafi

Na Prvý sviatok Vianočný som mala svoj Graduation Day. To je deň, kedy nám oficiálne končí skúšobná lehota, stretneme sa s manažérmi a poobede je oficiálna ceremónia, na ktorú sa môže prísť pozrieť vaša rodina či priatelia. Vo všeobecnosti by to bol celkom nudný deň až na večer, kedy sa konala dlho očakávaná párty na lodi. Celá skupina 40 nováčikov z júna 2013 sme sa rozhodli osláviť graduation a zároveň aj Vianoce vo veľkom štýle, a tak sme si prenajali na jeden večer jachtu. Loď sme vyfasovali s kapitánom a "boat crew", ktorí nám celý večer miešali drinky. Každý si priniesol nejaký alkohol zo zahraničia, takže nám vznikol celkom pestrý bar. Večer už bola dosť zima, no ani to nám nezabránilo, aby sme takmer všetci, posilnení nejakým tým miešaným nápojom, neposkákali do mora. Bez plaviek, normálne v oblečení.  Ešte teraz mám zimomriavky, keď si na to spomeniem. Problém nastal, keď bol čas ísť domov a ja som si nemala dať čo na seba, pretože som mala všetko mokré. Neostávalo mi teda nič iné len ísť cez celý Dubaj domov len v uteráku. Chlapík na recepcii sa na mňa len nechápavo pozrel, keď som vstúpila do našej budovy ako keby som práve vyšla zo sprchy.Tak som len sklonila hlavu dole a prešla som krokom rýchlejším než vlaky TGV s vetou: "Don't ask."  Očividne mal zábavu, keďže ten chichot som počula až ku výťahom. Zakončenie skúšobnej lehoty ako sa patrí teda!

Graduation/vianočná párty

Moje druhé lúčenie v decembri bolo snáď ešte ťažšie ako to prvé. Jediné čo ma teší je, že odteraz si konečne môžem meniť lety a vycestovať aj počas dní voľna, nielen keď mám dovolenku, takže sa už s mojimi blízkymi uvidím častejšie. Ďalšia dovolenka ma čaká koncom januára, kedy si však budem plniť školské povinnosti. Už teraz sa neviem dočkať na našu kaviareň a svojich kamarátov v Prahe a Žiline!nˇ﷽﷽﷽﷽﷽﷽﷽ seba.Ke%amo v podobe

Vaša letuška

Výhľad z Nasimi beach

Výhľad z Burj Khalify

Palm Jumeirah a Burj Al Arab z Burj Khalify

Sklenené dvere v Sheikh Zayed mešite

Wafi hotel

Letecká show nad Dubai Marinou

Naša jachta (na jednu noc)

Abu Dhabí

Leto na Blízkom Východe už oficiálne skončilo a začiatok jesene priniesol so sebou príjemné ochladenie. Namiesto pekelných 50° Celzia je každý deň v priemere okolo 30°, čo znamená, že sa dá konečne chodiť po vonku bez toho, aby ste umierali od horka po 10 minútach. Výlet do hlavného mesta SAE sme s dvomi kamoškami plánovali už veľmi dlho, no nikdy sme nemali všetky 3 spolu voľno a fakt, že si ešte nemôžme meniť lety nám to tým viac skomplikoval. Preto keď sme videli, že máme začiatkom novembra všetky tie isté dni voľna, začali sme kuť plány.

Do Abu Dhabí trvá cesta takmer 2 hodiny. Môžte ísť buď autom alebo autobusom, čo vás bude stáť podstatne menej. My sme si vybrali tú druhú lacnejšiu možnosť. Autobus bol pohodlný, s kompletným servisom a navyše rozdelený na ženskú a mužskú časť. Po príchode sme si to rovno namierili do Sheikh Zayed mešity - najväčšej mešity v Emirátoch a 8. najväčšej na svete. Pohľad na ňu z diaľky bol skutočne prekrásny a zblízka ešte krajší. Celá vyzerala akoby bola postavená z marcipánu. Z každej strany bola strážená ochrankármi, ktorí dávali pozor na to, aby sa turisti náhodou neobjímali na fotkách. Ženy pustia do vnútra len kompletne zahalené, takže sme každá pred vchodom vyfasovali čiernu abáju. Ako som tak deň strávila ako abájačka, musím priznať, že to má svoje výhody. Nemusíte každý deň rozmýšľať nad tým, čo na seba, či byť týždeň na diéte kvôli tým krásnym šatám, ktoré však nemali vo vašej veľkosti.

Vo vnútri bola mešita snáď ešte krajšia ako zvonku. Obrovské množstvo stĺpov lemovaných buď zlatom alebo rôznymi ornamentami vytvárali atmosféru rozprávok Tisíc a jednej noci. Naše foťáky toto miesto úplne zbožňovali a tak sa fotky robili samé od seba.

Ak sa niekto vyberie na tento výlet s partnerom, odporúčam nasadiť ho do taxíku a poslať do Ferrari Worldu. Kým sa vaša polovička pohrá s autíčkami, vy môžte zatiaľ naštíviť hotel s menom Emirates Grand Palace. Keď mi baby povedali, že chcú ísť sem, spýtala som sa ich, či nemajú tých hotelov po celom svete dosť. Keď sme však pred jeho vchodom vystúpili z taxíku, ukázalo sa, že to nie je len tak nejaký hotel. Nevedela som sa rozhodnúť či sa mi viac páči okolie s krásnou fontánou a súkromnou cestou pre samotného Sheikha, či nablyšťaný interiér, pozlátený od podlahy až k stropu. Zlato tu je vážne úplne všade. Steny zo zlata, sedačky zo zlata, bankomat na zlato, a čo už je vážne moc, v kaviarni vám prinesú kapučíno posypané taktiež 24-karátovým zlatom. Samozrejme kávu so zlatom sme si nechceli nechať ujsť a tak sme si každá jednu objednali. Obvykle mám šálku môjho životabudiča vypitú tak za 10 minút, no teraz sme sa pol hodinu báli si čo i len odpiť. Nechutila nijak zvláštne, ale ten pocit, že máte v žalúdku zlato je celkom príjemný:)

Keď sme sa chceli pomaly pobrať naspäť na autobusovú stanicu, bolo už celkom neskoro. Zvyknuté na to, že v Dubaji máme taxíky na každom rohu, sme si mysleli, že bude stačiť zdvihnúť ruku a nejaký nám už zastaví. Omyl. Prvých 15 minút neprešlo žiadne auto, po pol hodine prešli asi 2 taxíky, obidva obsadené, a po 45 minútach sme konečne jeden zohnali. Unavené z celého dňa sme prišli naspäť do Dubaja, kde nás doma u kamošky čakala chutná večera, ktorú nám pripravila jej spolubývajúca. Zlato a lasagne v bruchu, tomu teda hovorím vydarený deň.

Vaša letuška

Korány v rôznych jazykoch

S kamarátkou v abájach

Panoráma Abu Dhabí

Okolie hotela Emirates Grand Palace

Interiér Emirates Grand Palace

Káva s 24-karátovým zlatom

99 mien Aláha

nˇ﷽﷽﷽﷽﷽﷽﷽ seba.Ke%amo v podobe

Prekliaty október

Trochu tématiky, keď už boli tie dušičky.

Koncom októbra ma čakali len samé pekné európske lety. Teda aspoň sa to zdalo, že budú pekné. Vo všeobecnosti je totiž Európa u letušiek veľmi obľúbená. Zdvorilí pasažieri, pekné destinácie, vzdialené zhruba 6-7 hodín. Na môj multisektor Larnaca-Malta-Tripoli som sa teda tešila. Na Malte bolo krásne, posádka bola super, všetko prebiehalo hladko, až kým sme neprišli na palubu. Let do Líbye bol tranzitný, čo znamená, že polovička pasažierov už je na palube, polovička nastúpi, posádka z predošlého letu vystúpi a nová posádka "preberie" po nej lietadlo a letí naspäť do Dubaja. Tak si teda všetci vysmiaty z predošlého večera na Malte napochodujeme do lietadla, keď tu zrazu vidím, že niečo nie je v poriadku. Prídem do zadnej časti a vidím jednu letušku so slzami na krajíčku a nervami v koncoch. Vraví, že to bol asi najhorší let v jej živote. Takmer 100% pasažierov boli veľkí chlapi, z ktorých sa asi 99% strašne opilo. Jeden z nich začal byť agresívny, začal biť svojich spolucestujúcich päsťami do hlavy, potom začal zvracať a močiť kade tade a nakoniec pohrýzol jednu letušku do ruky. Našťastie na letoch do Líbye máme vždy 2 sekuriťákov, ktorí sa nakoniec o neho postarali. Keď som toto počúvala, zdalo sa mi to ako zlý sen. Niektorí ľudia sú horší ako divá zver! Navyše tento "človek" sedel v mojej oblasti, ktorú som mala mať na starosti. No super! Keď som sa chcela pozrieť ako vyzerá, bol celý zakrytý dekami so spútanými rukami a dvomi obrovskými chlapmi, ktorí naňho dávali nonstop pozor. Na konci letu sa ale zobudil a začal sa ospravedlňovať, že on to tak nemyslel. Trochu neskoro, ty tajtrlík!

Posledný deň v októbri som si zaletela do Kodane. Keď som spomenula kamarátom, že mám tento let, tí, ktorí ho absolvovali začali prevracať očami. A na ceste naspäť do Dubaja som aj pochopila prečo. Tí severania pijú ako dúhy! Hneď po prvom kole servisu s nápojmi nám ostalo len zopár pív a asi 5 fľašiek vína. Čo je horšie, dochádzali nám aj plastové poháriky, pretože každý si bral minimálne 3 drinky. K tomu všetkému to bolo po prvýkrát, kedy sme robili nový servis, takže nikto nevedel, kde čo dať, ako čo servírovať. Aby toho nebolo málo, dvakrát sme mali také turbulencie, že nám ťažké vozíky padali na zem. Druhá trvala celkom dlho a na tvárach pasažierov som videla, že sú celkom vydesení. Keď som sa postavila, že idem pokračovať v práci, jeden chlapík zrazu odpadol pár metrov predo mnou. V tej chvíli sa mi začali v hlave premietať všetky tie poučky, čo nás učili na tréningu. Nevedela som si na nič spomenúť a tak som sa rozhodla improvizovať. Pozrela som sa okolo, ale žiadna letuška nebola okolo mňa. Scéna ako vystrihnutá z akčného filmu. Preskočila som čo mi stálo v ceste a dala mu pár prebudzovacích faciek. Týpek bol však totálne vypnutý. Tak kričím, že potrebujem kyslík. Našťastie bol vzápätí pri mne môj kamoš (spolužiak z tréningu), ktorý mi ho pomohol prevaliť na bok. Vtedy začal chlapík slintať a zvracať. O pár minút neskôr sa objavila aj seniorka s doktorom, ktorí už prebrali velenie. Po krátkom vyšetrovaní nakoniec vysvitlo, že to bolo pravdepodobne zapríčinené kombináciou alkoholu (ako inak) a toho, že sa chlapík posral (pardon za výraz, ale nič adekvátnejšie ma nenapadá) z turbulencií. A ponaučenie? V lietadle sa opíjajte tak, aby ste mali čistú myseľ, keď sa bude náhodou evakuovať. Verte mi, štvornožky sa ťažko dostanete k východu.

Musím povedať, že takýto koniec mesiaca som si vážne nepredstavovala. Ale čo, asi aj toto patrí k mojej práci a koniec koncov, čo ťa nezabije, to ťa posilní (či ako sa to hovorí).

November začal na druhej strane oveľa lepšie. S kamarátkami sme sa vydali na dlho plánovaný výlet do susedného emirátu - Abu Dhabí a poviem vám, odmenila som sa teda statočne. O tom už ale v ďalšom článku, čoskoro...staneteneteatadle sa op, ktora zazitnte

Vaša letuška